Bohyne vodného živlu

15. listopadu 2008 v 17:40 |  Morskí ľudia
Snáď je trocha prekvapivé, že oficiálnym predobrazom niečoho tak rafinovane ženského, ako
jemorská panna, je údajne morský muž, babylonský boh Oannes. Tento obojživelník sa vynáral s denným svetlom z Erytrejského mora, kedy sa stával učiteľom vied a umení a vracal sa doň zasa v noci. Tak tomu aspoň verili Babyloňania zhruba okolo roku 5000 pr. n. l. Jeho ženským proťajškom, najstaršou bohyňou s rybím chvostom, bola bohyňa Mesiaca Atargatis, uctievaná predovšetkým v Malej Ázii. Legenda vraví, že jej dieťa Semiramis sa narodilo ako normálny človek, a týmto faktom zahanbená bohyňa z pomsty zabila svojho milenca. Dieťa opustila, čím však spečatila svoj osud a stala sa obyčajnou rybou...

Rybie chvosty morských panien sa mihajú takmer vo všetkých mytológiach: medzi indiánskymi bohmi nájdeme skupinku vodných nýmf nebesky hrajúcich na flautu; v japonských a čínskych legendách zasa nachádzame nielen morské panny, ale aj morských drakov a ich panie manželky. Japonská morská panna Ningyo je unikátna v tom, že ľudskú podobu má iba jej hlava. Polynézska mytológia priniesla zasa svetu kreatúru zvanú Vatea, napoly človeka a napoly sviňuchu (aby neprišlo k omylu vašej obrazotvornosti - sviňucha je delfínovitá veľryba).

Prvé literárne zmienky o morských pannách (ale i mužoch) nájdeme v gréckej a rímskej kultúrnej pozostalosti. Odyssea zachráni morská bohyňa Ino, no v inej časti svojho putovania musí antický hrdina so svojou posádkou pre zmenu čeliť vábivým piesňam zvodných sirén (ako je známe, nič neponechával na náhodu a volil kombináciu zapchávania uší voskom a pripútaniu sa k stožiaru lode). Ovídius o morských pannách píše ako o "zelených dcérach mora". Bohovia morí Poseidón a Neptún sú tiež zobrazovaní ako spolovice ľudia a od pása ako ryby s mocným chvostom, držiacim v ruke žezlo - magický trojzubec. Rovnakú podobu (najmä na antickom vázovom maliarstve s výjavmi mytológie) majú aj Tritóni, morskí bohovia, ktorí ťahali Afroditin koč. Oceán obývali aj néreovny a v sladkých vodách zas pobývali ich sesterničky najády, vraj mierne, dobrotivé a starostlivé, čo sa však nepotvrdilo mladíkovi s menom Hýlas. Chcel si len nabrať vodu z jazierka, no najády ho zlákali pod hladinu a nikto ho viac nevidel...

Britské a írske morské panny žili údajne na morskom pobreží a morských kapitánov síce okúzľovali, ale netopili. Oplývali samozrejme krásou, zatiaľ čo o morských mužoch sa povrávalo, že majú červené nosy, prasačie oči, zelené vlasy i zuby a slabosť pre brandy.

Nórska morská panna Havfine sa vyznačovala vrtošivou povahou; raz sa správala vľúdne, inokedy neobyčajne kruto. V germánskej mytológii sa zjavuje opäť morský pár: zradní Nix a Nixe - Nixe zvábila človeka do vôd, aby sa utopil, zatiačo Nix sa premieňal na starého trpaslíka či zlatovlasého chlapca, ba na Islande a vo Švédsku aj na kentaura. Nix tiež miloval hudbu a mohol ľudí lákať svojou hrou na harfu. Keď na seba bral podobu koňa, uvádzal smrteľníkov do pokušenia tým, aby ho osedlali a potom sa s nimi vrhal do mora, aby tu našli záhubu. Sladkovodné germánske bohynky žili v Porýní, preto sa im aj hovorilo rýnske panny. Farby riek vraj odrážali ich nálady a sčernali žiaľom, keď rýnske panny prišli o svoje zlato. Z nich najznámejšia bola Lorelei, ktorá dala meno aj mestu.

V ruskej a ďalšej slovanskej mytológii sa stretávame s vodnými vílami, rusalkami (vari najznámejšia je pobledlá Rusalka z opery Antonína Dvořáka). Verilo sa, že rusalky sú duše utopených dievčat. V zime prebývali v chladných korytách potemnelých vôd veľkých východoeurópskych riek, na leto vyliezali z vody a utiekali sa do tôní lesov. Dneperské a dunajské rusalky sa vyznačovali krásou a nástrojom ich špinavých topičských praktík bol lahodný spev, zatiaľčo ich severské kolegyne, rozcuchané a škaredé, číhali na obete rovno na brehoch.

Rastúci vplyv kresťanstva otriasol existenciou mnohých pohanských božstiev, no mýtus o morskej panne sa v povedomí ľudí udržal. Ba ukázalo sa, že morské panny mohli z nového uhla pohľadu poslúžiť ako morálne memento i emblém hriechu. Napríklad v dielach stredovekých umelcov sa morská panna, zosobnenie femme fatale, objavuje s hrebeňom a zrkadielkom ako symbol márnivosti ženskej krásy, ktorá privádza, teda aspoň v intenciách cirkevnej dogmy, muža do záhuby. A tak sa mytológia morských stvorení vytesňuje od sošných polobohýň, vzbudzujúcich okrem iného aj bázeň a strach, iba k čomusi, čo má jedine hodnotu estetickú. Morské panny tak poslúžili ako vhodná korisť mizogýnom, no zďaleka s primaľovaným hrebeňom nepovedali posledné slovo!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama